Tak ako má pes svoju ,,reč“ a snaží sa nám niečo povedať, tak aj my hovoríme k nemu nielen slovami, ale celým telom, mimikou, tónom hlasu. Preto je dôležité dávať si pozor na to, ako sa svojmu psovi prihovárame, najmä v šteňacom období, kedy je pes veľmi citlivý na každý náš pohyb, vyjadrovanie a celkové správanie sa k nemu.
Mimika tváre
Každý pes reaguje na to, čo vidí a takisto vidí nás, keď od neho niečo chceme, niečo požadujeme, alebo sa mu len prihovárame. Na tvári je vidieť radosť alebo hnev a pes sa podľa toho správa. Máloktorý pes nadšene príde za majiteľom, ktorý sa mračí. Istý človek raz napísal, že psy sa neboja usmievajúcich sa ľudí, pretože ten, kto sa usmieva, neubližuje. Niečo na tom bude, mám to vyskúšané. Samozrejme, nielen naša zamračená tvár ,,odpudzuje“ psy, ale väčšinou sa k nej pridruží aj hlas, tón hlasu.
Tón a intenzita hlasu
Nikto sa nevie ovládať tak, aby dokázal usmerniť tón svojho hlasu, pokiaľ je nervózny alebo rozčúlený. Psy sú tvory citlivé, takéto veci vycítia a boja sa k nám prísť. Skúste zavolať na svojho psa, keď prídete v rozčúlení domov – schová sa pre istotu pod gauč, alebo iné, pre neho bezpečné miesto. Nehrešte svoje psy – robia len to, čo im káže príroda a pud sebazáchovy. Nakoniec, urobil by to aj každý človek, pretože nikto nemá rád, keď na neho iný človek ,,šteká“. Psy nerozumejú slovám, nevedia, čo im hovoríme, ale pudovo rozoznajú intenzitu a tón hlasu.
Moje psy ma už poznajú a stačí mi hlas zvýšiť a hneď vedia, že robia niečo, čo sa mi nepáči. Musím si dávať veľký pozor, najmä pri mojej bradáčke, ktorá je od narodenia strachopud a veľmi plachý tvor, pretože stačí, keď to neodhadnem a v momente odo mňa uteká, nechce prísť. Dlho mi trvalo, než som ju naučila prísť na zavolanie a doteraz ju musím slovne povzbudzovať, že je dobrá a podobne. S plachými psíkmi je to na dlhšie, ale vedia a dajú sa naučiť všeličo potrebné.
Nie je však potrebné na psa len skríknuť, psy majú šiesty zmysel a preto aj u nemého človeka by vycítili jeho náladu, to, ako sa mu dvíha tzv. adrenalín, keď je rozčúlený. Psy jednoducho vycítia aj to, čo nie sme ochotní priznať.
Reč tela a posunky
Mne osobne je najviac ľúto psov, ktorí sa krčia pri pohladkaní, alebo už len pokuse o pohladenie. Vtedy ide pravdepodobne o bitého psíka, často bitého. Napísala som pravdepodobne, pretože to pravda byť nemusí a prosím, hlavne hneď nevolajte Slobodu zvierat. Ja sama mám skúsenosti so psíkmi, ktorí bití či týraní nie sú ani nikdy neboli, a cez to sú tak plachí, že sa boja aj pohladenia vlastného majiteľa, alebo ho len ,,vytrpia“. S jednou mojou čivavou som mesiace mala prácu, kým som ju naučila neutekať, aby som ju mohla vziať von, pohladenie strpí, ale nijak si ho nepýta, a najväčšia odmena pre mňa po mesiacoch je, keď si sama od seba príde pri mňa ľahnúť. Podotýkam, že má vyše roka a mám ju od jej 7 týždňov. Bála sa každého môjho pohybu, posunku, všetkého. Raz mi jedna ,,múdra“ chovateľka povedala, že niekedy je lepšie pre plachých psov, keď sa s nimi toľko nehrá, neťuťuliká a neobchádzajú sa ako nejaká hračka, ale môj osobný názor je, že s citlivým prístupom a láskavosťou ďalej zájdeš. Je veľká škoda každého psieho srdiečka, zlomeného človekom.
Psy sa dajú naučiť aj na posunky, ide najmä o psy cvičené pre nemých či hluchých ľudí a takisto sa dá našimi ,,posunkami“ všetko pokaziť. Myslím tým celkovo to, ako sa pohybujeme, čo tým vyjadrujeme. Ako príklad vám uvediem opäť moju bradáčku, ktorá je natoľko plachá a bojazlivá, že na psom cvičisku stačilo, že som jej raz pri chôdzi pri nohe nechtiac šliapla na labku a bolo po výcviku. Viac nechcela pri nohe chodiť, stále sa bála, že ju pristúpim. Naopak yorkšírke to nevadilo, chvíľu viac ustupovala z cesty a o minútu už aj zabudla, že sa niečo také stalo. A pritom to nebolo plánované, ani som to nechcela, neurobila som to naschvál, nechcela som jej ublížiť.
Veľa závisí aj od povahy psa. To však neznamená, že keď je pes sebavedomý, môžeme si dovoliť pôsobiť na neho negatívne. Napríklad moja kamarátka raz strihala svojho psa, a keďže to trvalo dlho, bola už unavená a aj dosť nervózna. Zareagovala nervózne, a postavila nasilu na nohy psíka, ktorému už tiež bolo dlho a snažil sa ľahnúť si. Dovtedy pes pekne držal pri strihaní – teraz ma chvost stiahnutý vždy, keď uvidí strojček na strihanie a na stole sa trasie, aj keď drží. Zapamätal si doživotne to, ako sa k nemu niekto správal pri strihaní a teraz má z toho stres. Aj zo sebavedomého a zlatého psíka sa dá nevhodným a zlým správaním urobiť psia ,,troska“.
Aj pri bežných veciach si musíme dávať pozor, aby sme psíkovi, hoci nechtiac neublížili. Raz sa mi ,,podarilo“ zastrihnúť svojmu psovi hlbšie nechtík, ako som chcela a dosť dlho trvalo, než mi začal znova veriť a mohla som mu ostrihať nechty bez pomoci, sama. Nedávno som videla dokument o cvičení záchranárskych psov a psovod tam vravel, že pes, ktorý sa na takúto prácu pripravuje, je od šteniatka pod drobnohľadom a NIKDY sa nesmie stať, aby mu hocikto, aj nechtiac akýmkoľvek spôsobom ublížil. Stačí potiahnutie ucha od nespratného dieťaťa, zahnanie sa a podobne – pes si to zapamätá a jeho dôvera k ľuďom by už nebola stopercentná a niekedy neskôr by sa mohlo stať, že to niekomu vráti.
Atmosféra výcviku
Výcvik by mal prebiehať, ako som už naznačila len vtedy, keď sme oddýchnutí, nikto nás nenaštval, a chceme psa cvičiť. Všetko to, čo s ním robíme, sa mu totiž zapisuje do jeho pamäte a neskôr môže byť veľkým problémom to, čo sme ho nechtiac ,,naučili“ svojím správaním. Ťažko sa to odúča. Napríklad naše nesprávne cvičené privolanie, keď nás naštval kolega v práci a my sme psovi ,,hodili na zadok“ za to, že neprišiel v momente, ako sme na neho zavolali – neskôr pes nemusí byť ochotný prísť, pretože čaká to, čo sme ho naučili. Takto by som mohla pokračovať do nekonečna, ale myslím, že netreba a na tomto príklade je dostatočne ukázané, ako pôsobíme na psa všetkým, čo urobíme, ako sa k nemu správame, ako sa tvárime, ako sa mu prihovárame. V každom prípade svoje psy, cvičte iba keď ste v duševnej pohode. Psy sú múdre a citlivé zvieratá a preto je potrebné sa tak k nim aj správať.
