Zrazila som psíka

pes-autonehoda.jpg

Bolo niekoľko dní po Vianociach, cesty boli mokré a vonku už prítmie. Mesto ešte dýchalo sviatočnou atmosférou, aj tak som  však  šoférovala opatrne. Smerovala som ku kamarátke, natočiť jej dcérku pri stromčeku. Chcela som jej urobiť radosť, no netušila som čo moja cesta spôsobí.

Na vozovku zrazu vybehol psík. Svetlá môjho auta ho vyplašili, tak zastal a ja som už len videla jeho vystrašené očká a počula náraz. Našťastie za mnou žiadne auto nešlo. Ktovie, či by vodič na prudké brzdenie zareagoval. Zastavila som, zapla výstražné smerovky a vybehla von. Psík ležal v strede vozovky hlavného obchvatu nášho mesta, kde autá pod 70 km/hod ani nejazdia. Nechať ho tam znamenalo, nechať ho doraziť inými autami.

To som však nemala v úmysle. Okrem toho som zistila, že ešte žije. Odľahlo mi, ale v tom mi to celé došlo. Zrazila som psíka. Ja! Psičkárka! Zástankyňa a milovníčka všetkých zvierat, vegetariánka pre presvedčenie nejesť mŕtve zvieratá, navyše, majiteľka psa. Dosť hlúpa situácia. Čo robiť? Podarilo sa mi ho odtisnúť aspoň na kraj cesty, ten pohyb mu však spôsoboval bolesť, tiež som sa bála, aby ma od bolesti a v obrane neuhryzol. Autá okolo mňa jazdili ďalej, ľudia z neďalekej zástavky sa prizerali. Veď zážitok im aspoň skrátil čas čakania na autobus, nie? Bola som bezradná.

Chcela som mu pomôcť, zobrať ho k zverolekárovi, alebo k majiteľovi, nevedela som však ako, bála som sa, že má vnútorné zranenie, aby som mu neublížila. Panika stúpala. V tom ku mne pribehol nejaký starý dedo. Pýtala som sa ho, či nevie, čí je to pes a čo mám robiť. Situáciu riešil svojsky. Chytil raneného psíka za chvost a šmaril ho do garády, že aby som sa naň vykašlala. Keď som zbadala čo urobil, myslela som, že ma šľak trafí. Začala som okamžite po ňom kričať, že či nevidí, že je zrazený, aby prestal. On si môj zúfalý krik vysvetlil po svojom, vynadal mi do šialených a odišiel. Myslel si, že som blázon a načo takým pomáhať. Ak je bláznovstvo nenechať umierajúce zviera na ceste, tak tým bláznom som bola.

Ocitla som sa v situácii, keď som vôbec netušila čo idem robiť. Potrebovala som pomoc, ale všetci sa len prizerali. Telefonovala som známemu zverolekárovi, ktorý mi poradil, aby som v prvom rade našla majiteľov. Dobrý nápad, ale ako? Psík vybehol z ulice, kde je množstvo rodinných domov. Ako nájsť majiteľa? Pozeral sa na mňa takými smutnými očami, hlavu si už ukladal na zem, myslela som, že umiera. Cítila som neuveriteľné zúfalstvo a pocit viny. To ja som bola na vine, že to zviera tak neuveriteľne trpí.

Keď už som bola v koncoch, objavili sa záchrancovia. Mladý pár. Dokonca práve venčili svojho psíka. V rýchlosti som im vysvetlila, čo sa stalo. Bolo hrozné počuť z vlastných úst: „Zrazila som psíka“. Našťastie, pani ho spoznala. Vraj zhruba vie, z ktorého domu pochádza. Zlatí ľudia. On počkal pri ňom, ona so mnou sadla do auta a išli sme hľadať majiteľa. Zastali sme pri jednom dome, kde v garáži pracoval nejaký pán. Po otázke, či nevie komu patrí biely chlpatý psíček odpovedal, že práve im. Sláva, našli sme majiteľa.

Okamžite sme leteli na miesto nehody. Dozvedela som sa, že psík sa volá Hugo a bol na ceste domov, do neďalekého sídliska. Vraj sa bežne takto vyberie, beží aj cez cestu a auto ho už zrazilo dva krát. (Beťár jeden) Ale prečo práve ja? To mi už slzy tiekli prúdom. Pri psíkovi sa už zbiehali ľudia. Keď sme vystúpili, práve nadávali na zlého a nezodpovedného šoféra, ktorý zrazil psíka a vykašlal sa naň. Ani som netajila, že to ja som ten šofér, ale nevykašlala som sa naň, len som šla po jeho majiteľa.

Chlap psíka opatrne zobral na ruky a išli sme k zverolekárovi. Triasla som sa po celom tele, strašne som si želala, aby bol zranený čo najmenej. Ubezpečila som ho, že ošetrenie zaplatím. Konečne sme dorazili a zverolekár ho opatrne prezrel. Predstavte si, že psík bol v poriadku. Bol len v šoku a doudieraný, ale v poriadku. Žiadne zlomeniny, či vnútorné zranenia. Bože, ale mi odľahlo. To, že som zabrzdila, náraz zmiernilo a psíkovi zachránilo život. Tiež bolo šťastie, že som ho odsunula zo stredu vozovky. Ale pamätám si, že sa na mňa zverolekár aj majiteľ psíka pozerali dosť divne, lebo ja som dosť panikárila a nemohla sa ukľudniť.

Bola som ich ešte zaviesť domov, dokonca ma pozvali ďalej a urobili mi kávu. Stále som bola v šoku a triasla sa, aj som sa u nich rozplakala, museli utešovať oni mňa, že je to v poriadku a skutočne psík sa v domácom prostredí upokojil, dokonca aj chodil. (aj keď po mne neuveriteľne zazeral, ale prečo nie :o) . A takýto neuveriteľný zážitok, sa stane práve mne, ktorá by živej bytosti nikdy neublížila. Spamätávala som sa z toho dňa ešte niekoľko dní, psychicky som to zvládala veľmi zle. Ale pomohol mi manžel, ktorý mi bol veľkou oporou.

Keď som sa o tejto situácii rozprávala s kamarátom, povedal, že to čo sa stalo je predzvesť niečoho veľkého, čo ma čaká. Ani netušil akú veľkú pravdu mal.

O týždeň som si uvedomila, že mi mešká menštruácia. Urobila som si tehotenský test a… ukazoval 2 čiarky. Ja som bola celý ten čas tehotná! Bála som sa, či bude dieťatko v poriadku a či mu stresové vypätie neublížilo. Potom som si uvedomila, že ak prežilo a udržalo sa v brušku vtedy, ostatné už zvládneme. A veru tak aj bolo. Synček tento rok oslávil piate narodeniny a zbožňuje psíkov, aj všetky zvieratká.

One Comment

  1. havko.sk píše:
    Dobrý deň, ja som tento príbeh čítala a bolo mi tiež do plaču ,veľmi mi je ľúto čo sa stalo.Ja mám doma tiež psíka šarpeja sučku a chcela by som sa spýtať že či by ste vedeli ako treba vyliečiť zápal na nohe aj na brúšku a prirástli je cicíky .

    Ďakujem Gréta Mitterpachvá

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *